Za profesorom Josefom Kandertom (22. 7. 1943 – 8. 12. 2022)

Keď sa aj ku nám dostala správa o úmrtí profesora Josefa Kanderta, prijali sme ju nielen ako zvesť o odchode významného českého etnológa, sociálneho antropológa a afrikanistu, ale aj uznávaného slovakistu, čestného člena Národopisnej spoločnosti Slovenska.

Po Karlovi Chotkovi, Vilémovi Pražákovi, Antonínovi Václavíkovi, Drahomíre Stránskej a ďalších českých národopisných bádateľoch upriamil aj Josef Kandert svoje výskumné aktivity na Slovensko. Lenže on v roku 1967 neprichádzal k nám ako už renomovaná osobnosť, ale ako ešte len čerstvý absolvent odboru etnografia na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity, aby na reáliách tradičného slovenského vidieka zhromaždil empirické dáta a napísal svoju dizertačnú prácu. Vzápätí po jej obhájení (1969) vďaka kolegyni Soni Švecovej sa táto práca, ešte v strojopisnom origináli, dostala na Slovensko, kde medzi Kandertovými rovesníkmi vzbudila neobvyklý záujem. Nie preto, že by Josef Kandert upriamoval pozornosť na národopisne neznámy región Slovenska. Jeho práca bola ukotvená v horehronskej obci Sihla. Čiže v regióne, o ktorom bola v tom čase zverejnená trojzväzková kolektívna monografia Horehronie. Dizertačná práca Josefa Kanderta nazvaná Členství v totálních skupinách a v chování jednotlivce vzrušovala a nadchýnala jej slovenských čitateľov spôsobom, akým autor zhromažďoval potrebné dáta o skúmanej lokalite, ako aj tým, ako potom skúmanú dedinskú pospolitosť interpretoval. Boli to v slovenskej etnografii v tom čase neobvyklé spôsoby stacionárneho, do dvoch rokov rozvrhnutého kvalitatívneho výskumu. Čiže zhromažďovania empirických dát formou zúčastneného pozorovania a cielených rozhovorov v osobnom kontakte s príslušníkmi skúmanej komunity. Zámerom J. Kanderta nebolo charakterizovať dedinskú pospolitosť ako harmonický sociokultúrny monolit. Jeho bádateľským konceptom bolo prezentovať pospolitosť ako vnútorne štruktúrované a názorovo diferencované spoločenstvo. A poukázať, ako neformálne skupiny zjednocovali komunitu a akým spôsobom sa vyrovnávali s tradičnými hodnotami v podmienkach totalitného režimu. Hoci dizertačná práca putovala z rúk do rúk, nemohla sa nielenže publikovať, ale ani citovať. Napriek tomu jej inovatívne koncepty nezostávali osihotené.

Zaiste aj vďaka tomu, že Josef Kandert pokračoval vo výskumoch na Slovensku aj po obhájení dizertačnej práce. Jeho odborné záujmy čoskoro prerástli aj do neformálnych kolegiálnych a priateľských vzťahov so slovenskými kolegami, čo pretrvávalo viacero desaťročí. Keď sme v sedemdesiatych rokoch rozbiehali monografický výskum v oblasti Hontu, bez rozmýšľania prijal ponuku podieľať sa na tomto kolektívnom projekte. Podujal sa na spracovanie problematiky spoločenských vzťahov. Aj tentoraz ju riešil originálnym konceptom. Jednak hĺbkovou sondou do rámca jednej lokality (Sebechleby) a následne aj na reláciách celého hontianskeho regiónu s desiatkami lokalít výskumnej vzorky. Spôsob, akým analyzoval rodinu, príbuzenstvo, dedinu, dedinčanov a napokon aj Hont a jeho obyvateľov, je nielen invenčným, ale v slovenskom národopise aj jedným z najvýpovednejších koncepčných prístupov k poznaniu sociálnej stratifikácie, spoločenských vzťahov a správania ľudí v tradičnom vidieckom prostredí (Hont. Tradície ľudovej kultúry. Martin: Vydavateľstvo Osveta, 1988).

Ani po ukončení výskumov v Honte sa záujem Josefa Kanderta o Slovensko neprerušil. Upriamil ho na ďalší stredoslovenský región, na Podpoľanie s dôrazom na lokalitu Látky. Popritom sa zúčastňoval na rôznych seminároch a konferenciách, na ktorých sprístupňoval výsledky svojich výskumov. Bolo len otázkou času, aby Josef Kandert zhrnul svoje poznatky o Slovensku aj do súhrnnejšieho celku. Takou príležitosťou sa stala jeho habilitácia na Fakulte sociálnych vied Karlovej univerzity v roku 1996. Habilitačný spis publikoval pod názvom Každodenní život vesničanů středního Slovenska v šedesátých až osmdesátých letech 20. století (Praha: Nakladatelství Karolinum, 2004). V tejto publikácii zoskupil ťažiskové témy a problémy z výskumov na Horehroní, v Honte a na Podpoľaní so zreteľom na otázky vymedzenia vnútorného a vonkajšieho sveta dedinčanov a na problematiku ich vzťahov v rámci sociálneho rozvrstvenia dedinskej pospolitosti a pri významných spoločenských príležitostiach. Zahrnul do nej aj celý rad ďalších čiastkových problémov, ktoré bol už predtým sprístupnil v početných štúdiách, na konferenciách a na univerzitných prednáškach.

Josef Kandert bol nielen vedec, výskumník a autor, člen vedeckých a redakčných rád, ale aj pedagóg. Ochotne bral na seba či už úlohu kamarátskeho čitateľa a oponenta rukopisov, ale predovšetkým oficiálneho posudzovateľa dizertačných a ďalších kvalifikačných prác z oblasti sociálnych vzťahov, komparatistiky, aj etnicky špecifických tém. Vďační sme mu, školitelia aj posudzovaní autori. Kolegiálne aj kriticky otváral dvere vedeckého rastu pre adeptov etnológie aj sociokultúrnej antropológie. Bol hosťom našich univerzitných kurzov. Hovoril k podstate politickej antropológie, k téme moci v spoločenstve, k hierarchii, o ustálených vzťahových vzorcoch. Teoretické tézy ilustroval farbistými príkladmi z terénu, či už z vlastnej skúsenosti, alebo z veľkého arzenálu staršej aj novšej antropologickej literatúry.

V čiastkovej knižnici Katedry etnológie FiF UK v Bratislave to bol on, ktorý nás upozornil na stále prítomné dedičstvo Karla Chotka v podobe kníh, ktoré prof. Chotek dostával darom z rôznych končín sveta počas svojho pôsobenia v Bratislave.

Josef sa vedel krásne, hostiteľsky ujať, previesť naše študentské exkurzie vzácnymi trasami po Prahe, od pasáží Václavského námestia uličkami Starého mesta, až po Betlémsku kaplnku, prípadne hneď oproti, do Pivovaru u Medvídků…

Dobre bolo stretnúť ho v jeho pracovni, pri okrúhlom stole v Náprstkáči, (Náprstkovo muzeum asijských, afrických a amerických kultur v Prahe), ale aj keď vycestoval do Martina, kde v Etnografickom múzeu Slovenského národného múzea pomáhal určovať a popisovať predmety zo štefánikovskej zbierky. Nadšený sa zvykol vracať do svojej pracovne po záťahu pražskými starožitníctvami. Mal prax a prehľad v múzejnej práci, bola mu po mnohé roky každodennou náplňou. Vedel odporúčať návštevy jedinečných výstav kolegov. Jeho vlastné aj kolektívne výstavy, postavené na poznávaní mimoeurópskych národov sa dostali aj do múzeí na Slovensku (Čadca, Martin, Bratislava, Komárno) a tešili sa veľkému záujmu návštevníkov.

Josef bol veľmi vtipný, v mnohých situáciách klepol klinec po hlavičke stručnou hláškou a pointa potom zostala pevnou súčasťou rozprávačského repertoáru medzi kamarátmi. Okrem toho, jeho talent spoločenského človeka sa prejavil aj v domácich kruhoch. Jeho kolegovia mali radi vianočné stretnutia, kde sa zdvihla opona divadielka a Josef ako zručný bábkoherec Gašparkovského divadla zaujal obecenstvo scénkami celkom netradičných námetov. Jeho Gašparko napríklad parodoval dôverne známe situácie etnografa či múzejníka v teréne.

Josef Kandert predstavoval komplexnú osobnosť vedca v domácom aj svetovom meradle. Jeho knihy sú stálou súčasťou nielen literatúry pre študentov, ale aj pre kolegov ako vždy obohacujúce čítanie inšpiratívnych zdrojov.

Josef Kandert bude v našich kolegiálnych aj priateľských kruhoch chýbať. Česť jeho pamiatke!

 

Jano a Marta Botíkovci